Pred niekoľkými mesiacmi som sa ocitol v nemenovanej mestskej vývarovni. Zbehlo sa to na pozvanie môjho spolužiaka zo základnej školy, ktorého som stretol tesne pred tým, kráčajúc po bratislavskej ulici. Tak ako sme sa pred tými skoro tridsiatimi rokmi vlastne ani nerozlúčili, tak ma teraz očaril svojou absolútnou bezprostrednosťou a priamosťou. A možno trošku aj tým, že mal na sebe montérkový odev akejsi elektrikárskej firmy. Ja som bol naopak v obleku a biela košeľa s viazankou iba dotvárala to, čo predstavuje v skutočnosti zase môj pracovný odev. Sprvu sme sa niekoľko desiatok sekúnd uisťovali, že on je on zo základky a ja som ja z tej istej základky, Vzápätí na to mi nič duchaplnejšieho nenapadlo ako sa bývalého spolužiaka spýtať, kam sa práve vybral? Odvetil, že sa ide naobedovať, keďže má pol hodinku čas. Nástojil, aby som išiel s ním, že ma pozýva na obed. Vraj takú fantastickú plnenú papriku som ešte v živote nejedol. Pôsobil tak nadšene, úprimne a dobroprajne, až som pritakal. Cítil som sa zrazu úplne odzbrojený a strašne mi záležalo na tom, aby som v jeho očiach pôsobil ako slušný človek. Dokonca mi ani nezišlo na um objednať si niečo iné, ako jeho vysnívané jedlo. Môj hostiteľ pri výdaji jedla zaplatil účet za oboch. Nepredstavoval ani desatinu toho, čo zvyčajne miniem za obed ja. Tak sa to teda stalo. Pustili sme sa do plnenej papriky. Predchádzalo tomu však niečo, čo ma naozaj udivilo a ako sa neskôr ukázalo, aj inšpirovalo. Môj hostiteľ schytil do pravej ruky soľničku, do ľavej cukorničku a začal ich vytriasať do oranžovo červenej omáčky. A veru vôbec nešetril. Moje prekvapenie bolo umocnené väčšmi tým, že som vonkoncom nenachádzal logiku v miešaní dvoch opozitných ingrediencií. Soľ a cukor. Dve absolútne nezlučiteľné chute. Čo len z toho môže vzniknúť? .... Poviem Vám čo. Teraz to už totiž viem. Tá najfantastickejšia plnená paprika, akú som kedy jedol. Naozaj som si už dlho tak nepochutnal. Nakoniec náš náhodný obed trval sotva dvadsať minút. Spoločné témy sa hľadali ťažko a ani tie všeobecné sa nám priveľmi nedarilo rozvíjať. Nuž sme iba tak sedeli oproti sebe a vychutnávali posolenú a pocukrovanú plnenú papriku.
Často krát sa v mysli k tomuto nevídanému stretnutiu vraciam. Človek, ktorého som sotva registroval ako spolužiaka sa zrazu objaví po tridsiatich rokoch, opantá ma svojou pozitívnou energiou a radosťou z úplne obyčajných vecí ako je plnená paprika. Vzápätí na to, jednoducho z môjho života zmizne. Príde mi to zvláštne a trošku aj záhadné. O to viac, že ho pravdepodobne už nikdy neuvidím.
Kde sa u neho vzalo to sebavedomie takto sa správať? A naopak, kde sa vo mne vzala toľká pokora nechať sa ním viesť a prispôsobovať sa jeho návrhom?
Nič menej, môj vzťah k spomínanému tradičnému jedlu zostal nezmenený. Plnenú papriku jedávam iba ak musím. Za to vždy extrémne posolenú a pocukrovanú, aby mi tieto zdanlivo nezlučiteľné protiklady pripomínali, aká úžasná chuť môže vzniknúť z ich kombinácie – sebavedomie a pokora.
Je v skutku na mieste byť sebavedomí všetkým tým, ktorí si svoju prácu vykonávajú poctivo a riadne, hoci sú odetí v montérkach. Je im tiež na mieste byť sebavedomí, ak žijú svoj akokoľvek obyčajný život, slušne a poctivo, pritom vôbec nie je podstatné, či sa stravujú v obyčajných vývarovniach. No sebavedomie prináleží i všetkým tým, ktorí nosia drahé obleky a jedia vo fajnových reštauráciách. Stačí opäť len to, že si na svoj chlieb zarábajú poctivo a svoje dni trávia ako slušní ľudia. Ak by sa ich život mohol predsa v niečom javiť extraordinárny oproti ostatným, to predsa ešte nemusí znamenať nič zlé. No ešte väčšmi by sa všetci mali prejedať pokorou. Keď nám je mizerne, tak práve tá nám pomôže márne sa neľutovať, hlúpo nezávidieť no najmä neobviňovať všetkých naokolo, ale sa vzoprieť a hľadať rezervy v sebe samom. Pokora v nás je nemenej dôležitá, keď sa nám darí, aby sme náhodou nepodľahli pocitom bohorovnosti. Všetko pozitívne treba užívať s vďakou a snažiť sa to v primeranej miere aj splácať. Niekedy doslovne materiálne, no niekedy možno iba tým, že prejavíme štipku spolupatričnosti k iným. Proste si ich všimneme, prejavíme záujem o ich životy.
Zájsť z času na čas na plnenú papriku by som odporúčal každému Slovákovi. No nemali by sme si ju zabudnúť posoliť sebavedomím a súčasne riadne osladiť pokorou. Sú to totiž ingrediencie, ktoré nám tak preveľmi chýbajú a bez ktorých ako národ nikdy nebudeme správne chutiť.
